Prečo NRI nie je iba relaxácia?
Regulácia neznamená byť stále pokojný. Znamená vedieť sa pohnúť medzi silou, aktiváciou, spomalením a oporou bez toho, aby sme stratili kontakt so sebou.
Autorka Bibiána Naďová
Keď sa povie regulácia nervového systému, veľa ľudí si predstaví pokoj.
Pomalý dych. Uvoľnené svaly. Ticho. Relaxáciu.
Aj to môže byť súčasťou regulácie. Ale človek nemôže prežiť život iba v pokoji.
Niekedy potrebujeme spomaliť. Inokedy sa potrebujeme postaviť. Rozbehnúť. Brániť. Povedať nie. Použiť silu. Odísť zo situácie, ktorá nám ubližuje. Alebo naopak zostať tam, odkiaľ by sme kedysi automaticky utiekli.
Pre mňa preto regulovaný človek nie je človek, ktorý je stále pokojný.
Je to človek, ktorý dokáže meniť svoj stav podľa toho, čo situácia vyžaduje, a pritom nestratiť kontakt so sebou.
A práve preto NRI nie je iba relaxácia.
Keď ďalšie upokojovanie nie je to, čo potrebujeme
Predstavte si človeka, ktorý je unavený, bez energie, odpojený od svojho tela, málo reaguje na svoje okolie a pri náročnej situácii zamrzne.
Potrebuje ešte viac spomaliť?
Možno nie.
Možno jeho telo potrebuje najskôr zažiť, že dokáže vytvoriť energiu a bezpečne ju použiť.
Toto bolo jedno z dôležitých uvedomení pri vzniku NRI.
Sama som veľmi dobre poznala stavy, v ktorých som nepotrebovala ďalšie „upokoj sa“. Potrebovala som cítiť, že mám silu. Že sa dokážem pohnúť. Že môžem zatlačiť. Že môžem povedať nie. Že nemusím automaticky zamrznúť alebo utiecť.
Preto sa v NRI objavuje tlak, odpor, rytmický pohyb, pohyby pripomínajúce beh či boxovanie, ale aj jasné gesto STOP.
Nejde o to človeka vyburcovať čo najviac.
Ide o to umožniť mu stretávať sa s vlastnou energiou v dávke, ktorú v danej chvíli dokáže zvládnuť.
Aktivácia nie je to isté ako zahltenie
To je zásadný rozdiel.
Aktivácia môže znamenať, že sa zrýchli pohyb, zmení dych, človek cíti viac energie, použije väčšiu silu alebo sa objaví emócia.
Zahltenie je niečo iné.
Pri NRI preto nesledujem iba to, či klient pohyb vykonáva. Sledujem, ako pri ňom zostáva prítomný.
Všímam si jeho dych, tvár, oči, svalové napätie, kontakt, schopnosť reagovať na mňa a predovšetkým jeho vlastné signály.
Pohyb môžeme zmenšiť. Spomaliť. Znížiť tlak. Prejsť do hojdania. Zastaviť. Alebo zostať iba pri hudbe.
Tento princíp sa v somaticky orientovaných prístupoch často opisuje pojmom titrácia – práca s intenzívnym prežívaním po malých, zvládnuteľných dávkach. V NRI je titrácia jedným z praktických princípov dávkovania pohybu, tlaku a aktivácie.
Výskum širšej oblasti emočnej regulácie zároveň ukazuje súvislosti medzi vnímaním vnútorných telesných signálov, HRV a schopnosťou flexibilnejšie regulovať emočné reakcie, hoci z toho nemožno automaticky vyvodzovať účinnosť NRI.
A čo keď sa človek nedokáže pohnúť?
Vtedy ho nenútim.
Toto je pre mňa jedna z najdôležitejších zásad NRI.
Ak veľmi zamrznutý klient na prvom sedení iba sedí, počúva hudbu a sleduje moje pohyby, aj to je začiatok.
Najskôr môže začať vnímať rytmus. Potom vibrácie hudby. Možno príde jemné pohupovanie. Neskôr malý pohyb ruky. A až časom väčšia aktivita.
Pre človeka, ktorý sa roky chránil znehybnením alebo odpojením, nemusí byť cieľom okamžite „prelomiť zamrznutie“. Dôležitejšie je, aby mal skúsenosť:
Nemusím sa pohnúť preto, že to odo mňa niekto očakáva. Môžem sa pohnúť vtedy, keď na to budem pripravený.
Prvých 21 minút: telo spoznáva rôzne možnosti
Prvá časť základného NRI protokolu trvá približne 21 minút.
Nie je zostavená tak, aby intenzita iba neustále rástla. Už v nej sa mení charakter pohybu, sila, rytmus a telesné prežívanie.
Začíname skladbou Queen – We Will Rock You. Rytmus je výrazný a predvídateľný. Pracujeme s tlakom a silou.
Nasleduje The Prodigy – No Good, kde sa objavuje aktívnejší pohyb a práca so silou cez os tela.
Pri Rammstein – Du Hast pracujeme s ťahom a odporom.
Potom prichádzajú Imagine Dragons – Demons, kde sa aktívnejší pohyb môže striedať s hojdavým pohybom, a Linkin Park – In the End, kde používame pohyb „zober a odhoď“ cez stred tela.
Pri Evanescence – Bring Me to Life sa charakter pohybu opäť mení.
Nasleduje My Immortal, pri ktorej už výraznejšie spomaľujeme a pracujeme s predklonom, záklonom a pokojnejším telesným prežívaním.
A prvú fázu uzatvára Pharrell Williams – Happy – rytmus, koordinácia, kontakt a prvok hry.
Nie je to teda: aktivácia → aktivácia → ešte väčšia aktivácia.
Je to skôr: aktivácia → zmena → vnímanie → ďalšia aktivácia → spomalenie → znovu pohyb.
Práve tento pohyb medzi stavmi je pre NRI dôležitý.
Po 21. minúte sa charakter terapie mení
Po skladbe Happy sa klient presúva do terapeutickej plachty.
Začína Édith Piaf – Non, je ne regrette rien.
Tu sa charakter celého procesu mení. Aktívna pohybová časť ustupuje a do popredia prichádzajú opora, obalenie, jemnejší pohyb a kontakt.
Nasleduje Gabriela Gunčíková – I Stand, potom Robbie Williams – Angels a Lady Gaga – Hold My Hand.
Klient zostáva v plachte a práca sa postupne spomaľuje.
Pri Alexandra Burke – Hallelujah začíname plachtu postupne uvoľňovať.
Poslednou skladbou je The Piano Guys – O Come, O Come, Emmanuel. Klient už môže iba ležať, vnímať dych, telesné pocity a to, čo zostalo po predchádzajúcej časti protokolu.
Pre mňa táto druhá fáza nie je odmenou za „výkon“ v prvej časti. Je to ďalší pól skúsenosti.
Pred chvíľou som používal silu. Teraz môžem prijať oporu.
Pred chvíľou som sa pohyboval. Teraz môžem zostať.
Pred chvíľou som tlačil. Teraz môžem povoliť.
Pendulácia: nemusím zostať v jednom stave
Tento princíp označujeme ako penduláciu – pohyb medzi rozdielnymi telesnými stavmi.
Napätie ↔ uvoľnenie. Aktivácia ↔ spomalenie. Sila ↔ opora. Pohyb ↔ pokoj.
Jej význam pre mňa nespočíva v tom, že náročný pocit musíme okamžite odstrániť.
Človek si môže najskôr všimnúť: „Teraz som aktivovaný.“
Potom: „Niečo sa zmenilo.“
A neskôr môže zistiť: „Dokážem sa k aktivácii znovu priblížiť a nemusím v nej zostať uviaznutý.“
To je veľmi odlišná skúsenosť od snahy byť stále pokojný.
„Musím“ bolo dlho moje vnútorné pravidlo
Túto časť NRI veľmi silno poznám z vlastného života.
Dlho som fungovala spôsobom: Musím vydržať. Musím pokračovať. Musím zvládnuť. Nemôžem zastaviť.
Vo vlastnej terapeutickej práci som si tento vnútorný príkaz začala spájať aj so svojím osobným príbehom a veľmi ranými skúsenosťami. Je to moja subjektívna interpretácia – nie niečo, čo by bolo možné spätne objektívne dokázať.
Ale telesný pocit bol veľmi skutočný:
Ak zastavím, niečo zlé sa stane.
Preto pre mňa nebolo najväčšou zmenou naučiť sa ešte lepšie relaxovať.
Bolo ňou zistenie:
Môžem použiť silu a potom prestať.
Môžem sa rozbehnúť a potom spomaliť. Môžem niečo odmietnuť. Môžem zostať. Môžem odísť. Môžem zmeniť rozhodnutie.
A nič zlé sa nemusí stať iba preto, že som prestala plniť starý vnútorný príkaz.
Možnosť voľby je súčasťou terapie
Preto je v NRI také dôležité, že klient môže povedať: viac, menej, pomalšie, dosť, STOP.
Môže vykonať pohyb, ktorý mu ukážem. Môže ho zmeniť. Alebo ho nemusí vykonať vôbec.
Pre človeka, ktorý bol zvyknutý prispôsobovať sa, potláčať svoje hranice alebo automaticky vyhovieť druhému, môže byť aj takáto malá skúsenosť významná:
Terapeut niečo ponúkol. Ja som povedal nie. A náš vzťah zostal bezpečný.
NRI preto nechápem ako tréning poslušného vykonávania pohybov.
Práve naopak.
Pohyb je prostriedok, prostredníctvom ktorého môže človek skúmať svoje reakcie, intenzitu, hranice a možnosti voľby.
Pokrok nemusí vyzerať ako pokoj
Toto som sa naučila aj od klientov.
Niekedy klient po terapii nepovie: „Som pokojnejší.“
Môže povedať: „Cítim viac energie.“ „Som živší.“ „Cítim hnev.“ „Prvýkrát mám chuť povedať nie.“
Alebo povie: „Nič sa nezmenilo.“
A predsa si počas ďalších stretnutí všímam, že sa viac pozerá, viac komunikuje, dovolí si zmeniť pohyb, menej sa snaží urobiť všetko „správne“, dokáže sa ozvať alebo prvýkrát povie STOP.
Pre mňa môže byť aj toto zmena.
Nie preto, že by každá aktivácia automaticky znamenala terapeutický pokrok. Ale preto, že reguláciu nemôžeme posudzovať iba podľa toho, ako pokojne človek vyzerá.
Aj vedecká literatúra o emočnej regulácii pracuje skôr s flexibilitou reakcie než s predstavou jedného stáleho ideálneho stavu; výskum HRV navyše ukazuje, že vagová regulácia sa môže meniť počas stresu aj následného zotavenia.
Emócie nás nemajú iba upokojovať
Aj Pankseppova afektívna neuroveda je pre mňa v tomto smere dôležitou inšpiráciou.
Panksepp opisoval primárne emocionálno-motivačné systémy ako SEEKING, RAGE, FEAR, CARE, PANIC/SADNESS a PLAY (spolu so systémom LUST). Neopisoval emócie iba ako vnútorné pocity, ale ako systémy úzko späté s motiváciou a konaním.
Strach môže organizmus pripravovať na ochrannú reakciu.
Hnev môže súvisieť s mobilizáciou a obranou zdrojov či hraníc.
SEEKING súvisí s energiou smerujúcou k skúmaniu a získavaniu zdrojov.
PLAY s pohybom, sociálnym kontaktom a radosťou.
NRI z Pankseppovej teórie priamo nevyplýva a netvrdím, že jednotlivými skladbami „aktivujeme“ konkrétne Pankseppove mozgové systémy. Jeho práca mi však pomáha premýšľať o emóciách nie iba ako o niečom, čo treba utlmiť, ale aj ako o stavoch spojených s energiou, motiváciou a pripravenosťou konať.
Čo teda NRI nie je?
NRI nie je obyčajná relaxácia.
Nie je to ani tanečná lekcia.
Nie je to cvičenie, pri ktorom musí klient správne vykonať zostavu.
A nechápem ho ani ako jednoduché „vybitie emócií“.
Je to štruktúrovaný hudobno-pohybový proces, v ktorom sa striedajú rôzne intenzity a kvality pohybu a klient dostáva priestor sledovať:
Čo sa so mnou deje?
Koľko je teraz dosť?
Chcem pokračovať?
Potrebujem spomaliť?
Chcem použiť silu?
Chcem prestať?
Práve preto je pre mňa podstatou NRI regulačná flexibilita, nie permanentný pokoj.
Už nemusíš. Môžeš.
Možno sme sa kedysi museli prispôsobiť.
Museli sme zostať ticho.
Museli sme vydržať.
Museli sme utiecť.
Museli sme zamrznúť.
Ale stratégia, ktorá bola kedysi užitočná, nemusí byť jedinou možnosťou navždy.
Dospelý človek môže postupne získavať širší repertoár odpovedí.
Môže použiť silu.
Môže spomaliť.
Môže zostať.
Môže odísť.
Môže prijať pomoc.
Môže povedať nie.
Môže povedať STOP.
Regulácia preto pre mňa neznamená, že už nikdy nezažijem vnútornú búrku.
Znamená, že keď búrka príde, nemusím automaticky stratiť kontakt so sebou.
A možno najjednoduchšie posolstvo NRI znie:
Už nemusíš. Môžeš.
Poznámka k odborným zdrojom
V texte sú zámerne oddelené autorské a klinické pozorovania NRI od všeobecných poznatkov o emočnej regulácii, HRV a Pankseppovej afektívnej neurovede. Odborné citácie budú pri publikovaní článku doplnené do jednotného citačného formátu celej série.
Chcete sa dozvedieť viac osobne?